Koľaj

„Čo sa deje na chodbe? Je tam nejako rušno. Nezdá sa ti?“ pozrela som sa na červené dvere nášho koľajného ‚apartmánu‘. „Zase si chceš hrať na Jamesa Bonda?“ Durie (Djuri), moja spolubývajúca, prevrátila oči. „I’m Bond, James Bond!“ teatrálne som si strhla imaginárne okuliare z očí. „Pripomeň mi prečo s tebou stále zdieľam jedu izbu?“ položila si rečnícku otázku a so zavretými očami krútila hlavou až jej malé hnedé prstienky vlasov skákali sprava doľava. „Idem to skontrolovať. Bude to len momentík, alebo sa snáď chceš pridať Horacio Caine?“ podvihla som obočie. „Ale iste. Samozrejme James. Bude mi potešením s vami vyriešiť akciu. Len si nabijem pištoľ.“ Po prehrabaní košíka s ovocím vytiahla skoro hnedý banán, nabila ho a sfúkla dym, ako zbraň. „Výborne ale mám pocit že v obrane by ti viac pomohol ten kokos. Mimochodom, mali by sme ho zjesť. Je tu už dlho!“ napchala som si nohu do papuče so sobmi. Durie pokrčila plecami a banán si otvorila a skoro na jeden hryz ho zjedla. Zápasila som s kľúčom, aby som ho vytiahla z vnútornej strany dverí. Náš zámok bol v dezolátnom stave po incidente s Tobym. Toby sa snažil dostať do našej izby pretože sa dozvedel, že Durie má nový Macbook. Toby je totiž celým svojim srdcom Apple Man. Kľúč som s menším meškaním vytiahla zo zámky a opatrne, nerušene otvorila dvere. Hluk vychádzal z jednej izby od vyšších ročníkov. Izba 466. Hneď vedľa izby školných introvertov. Durie zamkla dvere a hodila si kľúč do náprsnej kapsy kockovanej košele. „Chceš sa tam ísť pozrieť? Vážne?“ pozrela som sa neisto na Durie. „Ak nás uvidia tak ja som Amanda a ty Zoey dobre? A bývame na stodvadsať dvojke dole.“ Bez váhania vykročila k obitým dverám 66. Štvorka bola už dávno dole po toľkých výtržnostiach tejto spoločnosti. „Prečo do riti zamykajú dvere?! Na párty má byť čo najviac ľudí či nie?“ oprela sa o dvere a stále zápasila s kľučkou. „Von sa už nedostaneme aby sme sa pozreli do okna takže zostáva jediné...“ Zákerný pohľad nasledoval hneď po tom.

„Počuj Toby, len to tam strčíš a potom to vytiahneš. To je celé. A jasné, ukážeš nám to.“ Pripravovali sme kameru do kľúčnej dierky. „A čo za to?“ povedome si poklepal prstom pery. „Bože môj čo chceš?!“ pretrela som si tvár dlaňami. „Chcem na týždeň Duriin MacBook,“ povedal celkom vážne s vyjednávacím prízvukom. „Za jednu malú pidikameru chceš môj Mac na týždeň?!“ Durie sa tvárila prekvapene a naštvane zároveň. Toby len prikývol. „Tak to ani náhodou. Dva dni.“ „Päť dní!“ oponoval Toby. „Tri dni!“ „Štyri!“ „Tri!“ „Štyri!“ „Durie pohni lebo inak tá zábava utichne!“ náhlila som ich.  „Dobre štyri ale dnešok sa počíta za jeden takže tu máš kľúč choď si poň a vo štvrtok ho čakám presne o ôsmej ráno!“ vytiahla kľúč a hodila ho na Tobyho posteľ. Slastne sa usmial. Zrejme mu nedošlo že to je po hodinách presne 3 dni ale to som vyťahovať nechcela. Zobral si náčinie, ktoré si pripravil na sledovanie a vydal sa k dverám 466. My dve sme zatiaľ čakali v jeho izbe a pozerali sa pootvorenými dverami ako postupuje. Keď už naše čakanie presahovalo päť minút išla som sa pozrieť čo je za problém. Durie ma nasledovala a zatiaľ sledovala či nesleduje niekto nás. „Pohni si! Nechceme aby niekto vyšiel von!“ sklonila som sa k nemu a pozrela do dierky kadiaľ sa snažil pretlačiť malý drôtik. „Nejde to! Je to moc krátke. Nedám to tam!“ dal si okuliare z očí do vlasov. „Zabudni na Mac!“ Durie vytiahla drôt z dierky a hodila ho po Tobym. Zbalil si kufrík a odišiel smutne do izby. „Neschopný!“ zakašľala som. „Pozrieme sa tam samé.“ Zavrela som jedno oko aby som sa sústredila na dej 466. Každý sa chcel dostať do tejto spoločnosti tak prečo tam nie sme?! Videla som matne pár postáv u okna s červenými kelímkami. „Do riti nič nevidím len Ryanov zadok!“ rozčuľovala som sa. „Čože?! Ukáž!“ odstrčila ma od dverí. Zasmiala som sa. „Nevidím Ryanov zadok! Kde je Ryanov...“ dvere sa trhnutím otvorili. Durie narazila dotyčnému priamo do rozkroku. „Takže ti zadok nestačil?“ vybuchla som smiechom. Durie práve mala hlavu zapichnutú v Ryanovi. Ten vyzeral dosť prekvapene a potešene. Od smiechu mi tiekli slzy. Zviezla som sa po stene lebo som už nezvládala stáť. „Mohli by sme pokračovať v tvojej izbe Bejby!“ objal Durie ramená. Tá bola vykoľajená a vôbec nevnímala jeho ruku na svojom pleci. Zo 466 sa vytiahli hlavy ďalších spoločníkov. Skákali pohľadom z Durie a Ryana na mňa ako sa vďakabohu neváľam po zemi smiechom. Nakoniec zakotvili u mňa. Už som červenala z toho mála kyslíku ktoré sa mi dopriavalo. Durie rýchlo zhodila Ryanovu ruku, zmätene sa pozrela na mňa a Ryana a bežala do našej izby bez pomoci. Zrada. Ale je to predsa len moje pátracia partnerka a spolubývajúca. Nie sme kamarátky ani nič podobné. Len spolu trpíme. Ani neviem čo mi bolo také vtipné ale slzy mi tiekli až na bradu a kvapkali na béžové tričko čo som mala na sebe. „Myslím, že dostala záchvat Ryan. Mali by sme jej nejako pomôcť nie?“ z množstva hláv sa vynoril kučervavý chlapec v tmavomodrom tričku. „Ako sa voláš?“ opýtal sa ma Ryan. „Z-Z-Z-OO-ZOEY“ vykoktala som pomedzi smiech a v ten moment som sa ešte viac rozosmiala. Tajná akcia Zoey a Amandy. Horacio a James. Po boku som sa zvalila na zem. Koberec bol mierne predretý a tlačil ma do nohy ale nedávala som tomu priveľký význam. „Zoey, ktorá izba je tvoja?“ Nepočula som na Zoey. Ako inak. „Nie som Zoey. Som Karen.“ Nachvíľu som prerušila môj smiech lebo toto ma pomerne dostalo. Ako som mohla povedať, že som Zoey. Karen. „Dobre myslím že som týmto výstupom stratila kalórie z celej tej čokolády, ktorú som pred hodinou zlikvidovala.“ Postavila som sa a oprášila si tepláky. „Úprimne? Taký smiech som ešte nezažil.“ Usmial sa ten kučeravý. „Woho. Tvoja kamoška je riadna dračica!“ uznane prikývol Ryan. „Áno Ryan to je.“ „Vieš ako sa volám? Ah, som populárny!“ pohodil vlasmi, ktorých nemal moc na rozdiel od toho kučeravého. „Som Harry.“ Podal mi ruku. Vložila som mu do dlane moju vychudnutú a bielu s červenými nechtami. Jeho zuby ma priam ožiarili. Také biele a lesklé. Ako z reklamy na Colgate. „Teší ma...“ potriasli sme rukami ale môj pohľad bol stále na tých úúúúúúúúúúúúúžasných zuboch.  „Si v poriadku? Stále si červená. Nechceš sa ísť prejsť von?“ opýtal sa milo a ponúkol mi ruku. Ryan ho potľapkal rukou na ramene a pobavene sa zasmial. Zmizol v 466. „Uhm, rada by som ale vrátnik bohužiaľ nie je na mojej strane.“ Ruku som vsunula do vlasov a prehrabla ich. „A čo okná?“ skúsil to. „Ty asi nie si odtiaľto že?“ zasmiala som sa. „Okná máme zatarasené mrežami. Je to tu ako v base! Najstráženejšia koľaj na svete!“ „Smola..tak ťa aspoň pozvem na posedenie pri okne na konci chodby.“ Znovu mi ponúkol ruku ale ja som mu len tľapla dlaňou a vydali sme sa spoločne k oknu asi o desať metrov ďalej. Naša izba bola priamo vedľa. „Tááákže Harry, keď nie si odtiaľto, kde študuješ?“ začali sme nezávažnú konverzáciu. „Povedzme že neštudujem. Žijem pomerne iný život, čudujem sa že ma nepoznáš.“ Nechápavo som na neho zazrela. „To nič. Tááákže Karen...“ napodobnil môj piskľavý hlas. „Karen Samuels. 19 rokov. Študujem pravdepodobne tu. Izba 458 práve tu. Bývam s Durie Gogirie. Má MacBook a nechce mi ho požičiavať. Narodila som sa v Tilbury a zbožňujem čaj. Ešte niečo?“ podvihla som obočie. Zasmial sa. „Dobre tak teraz ja ok? Harry Styles. 19 rokov. Neštudujem. Bývam v Londýne ale som z Holmes Chapel. Žijem so štyrmi pubertálnymi chalanmi a dosť ma to začína poznamenávať. Zbožňujem slané krekry z lietadla. Ďakujem, tešilo ma.“ Žmurkol. Udivene som sa usmiala. Ten úsmev ma stále dostával. „Zabudol si ‚Mám najbožskejšieho zubára v Británii.‘ a našla by som ďalšie, ktoré si zabudol.“ Zase sa usmial. Rrejcnjncfjdknfjknkjdf. Som mŕtva. „Hej! Júlia! Zapluj do izby! Toby mi šlohol MacBook a mám šťastný sveter o ktorý sa obtrel Ryan O’hein!“ Durie vystrčila hlavu z dverí našej izby. Postavila som sa. „Myslím že sem budem jazdiť častejšie.“ „Tak niekedy príď zase spraviť večierok na štyristošesťdesiat šestke a tiež sa popritom môžeš staviť na 458 alebo rovno pozvať aj Karen, pretože Karen sa na tieto párty zatiaľ nikdy nedostala. Ďakujem.“ Zasmiala som sa. „Rozkaz lejdy.“ „Už musím ísť prepáč!“ zabuchla som mu dvere pred nosom. Uhuhuhuhu Harry biely tesák.

Pôvodne som z toho chcela spraviť normálnu ffku na pokračovania ale neviem čo by to bolo. Pravdepodobne presladená love story so :D páči sa mi to takto <3 A vidíte niečo z mojej slovenskej tvorby ^^ -Cath xx