I really don't know what I feel inside.

Toto som napísala asi pred týždnom ale neodvážila som sa to sem dať. Ale dám lebo chcem vedieť..neviem asi vaše myšlienkové pochody alebo či som uplne psychicky postihnutá. Neviem prečo som to napísala po slovensky asi preto, že ten jazyk je mi bližší. Prirástol mi k srdcu a proste ho milujem. Len si to prosím prečítajte a prepáčte ak vás dostanem do depresívnej nálady :). -Cath
Možno si k tomu zapnite toto http://www.youtube.com/watch?v=NSoIWEGL1YM

Práve tu takto sedím pred notebookom a rozmýšľam nad..vlastne ani neviem nad čím. Nad Tiptoe, 1D nad svojím fangirlingovým životom v opustení. Prečo to ešte stále robím? Snažím sa písať svoje pocity do všelijakých príbehov ale nikdy o nezachytí presne to čo chcem a z toho mi vyplýva že som hrozná „spisovateľka“. Nikdy nebudem. Je to tak, ako keď si poviete, že idete jazdiť na koni ale po rokoch stále viete, že nemôžete ísť na preteky lebo na to proste nemáte, aj keď sa snažíte. Nikdy nemám TÚ náladu na písanie pri ktorej sa cítim ako Rowlingová alebo možno to je práve teraz, neviem. Len klikám prstami na moju špinavú klávesnicu a vlastne ani neviem čo píšem. Občas tu použijem nejaké to ě alebo ř a z toho plynie tá vlna neistoty. Nikdy som vlastne nebola jednotný človek. Mám v sebe dve JA. Možno aj tri. Me, myself and I. Vlastne netuším čo týmto chcem dokázať a možno to len na veky zostane pochované v kope FFiek v zložke Dokumenty. Keď si na to tam zaostrím...začala som písať asi pred dvoma rokmi. Celé to začalo príbehmi o Lily a Jamesovi Potterovými a prešlo to cez vymyslené príbehy v mojej hlave až po Justina Biebera...tam som vlastne po prvýkrát začala svoju tvorbu dávať von. A nehanbím sa za to. Aj keď niektoré príbehy už sú nenávratne preč, stále budú niekde v kútiku mojej hlavy. Vždy si spomeniem na Theu s Justinom (tento príbeh ešte stále chrápe v dokumentoch) alebo Cath Black s Louisom Tomlinsonom. To bol asi najhorší príbeh aký som kedy písala a napriek tomu mi bol najbližší. Plakala som, keď sa to skončilo a stále na to spomínam ako na koniec a nový začiatok. Niekde určite nájdem aj príbeh s Janoskians a neskutočne otrepanou lovestory no aj tak si to budem čítať stále dookola a smiať sa na tom, ako som trápne písala aj keď to vlastne stále nie je také strašné ako tie dnešné happyendy. Najviac ľutujem toho, že som si z pamäte vymazala príbeh o Chelsea Potter a jej láske so Siriusom Blackom. Ak ste nečítali žiadne FFky z tohto obdobia záškodníkov tak nepochopíte, čo to pre mňa znamenalo. Tie príbehy čo som si čítala na nete sa mi dostávali pod kožu a častokrát som proste čítala aj do šiestej do rána. Ale to boli začiatky. Vtedy som objavila takúto stránku čítania a od tej doby mi prirástla k srdcu. Bohužiaľ dnes už takých moc nie je. Všetky sú otrepané a nudné, nebaví ma čítať skoro vôbec nič. V záložkách mám asi 5 stránok s FFkou, ktorá ma zaujala ale keď sa autorka vykašle na pridanie tak ma to aj omrzí. Alebo keď autorka zmení štýl a už sa mi to proste nepáči. A najlepšie na tom je, že si môžete ten príbeh vytvoriť sami. V hlave alebo na papieri je to jedno. Môj problém je krátkodobá pamäť. Keď si vymyslím nejaký úžasný super koniec alebo príbeh tak sa mi za pár dní proste vyparí z hlavy a je preč. Nespomeniem si na to. Nikdy. A preto moje príbehy nemajú takú iskru akú by som chcela. Pretože zabúdam. A bojím sa, že raz zabudnem aj na ten pocit čo mám, keď píšem. Na pocit keď čítam neskutočne zaujímavú story alebo ten pocit keď mám takéto hrozné výlevy myšlienok. Lebo práve teraz mám najlepšiu fantáziu. A dnes ma tak napadlo, prečo stále píšem Tiptoe keď ma to nebaví? A viete na čo som prišla? Píšem a budem lebo to chcem dokončiť, píšem to pretože chcem vedieť koniec. A možno sa nikdy nedostanem už k inej ffke ale túto proste dokončím, aj keby to malo trvať roky a k tomu sa to zatiaľ neschyľuje nebojte sa. Teraz si proste dám tabletku na úzkosť, ktorú mi naordinovala moja obvoďáčka a budem zase písať otrepané slová do wordu dokument Tiptoe. A viete čo? Nemám to pomenované tak. Je to proste Chata. Ale koho by zaujal názov Chata? Nikoho. Možno len moju malú dušičku čo potrebuje občas vypnúť a ponoriť sa do sveta nikdynesplniteľnýchvecí. A to idem urobiť. Ak neprídu ďalšie otázky na ktoré je treba odpovedať...