Memories in the city.

TOTO si pustite :)
Paríž, krásne mesto. Vždy tu zabudnem na všetky svoje myšlienky, problémy a spomienky. Vlastne, neviem prečo to mesto mám tak rada. Prinieslo mi samo o sebe kopu problémov ale teraz sem jazdím aby som sa ich zbavila. Možno tie moje ustavičné „problémy“ sú stále horšie a je lepšie zbaviť sa ich tými, nie tak hroznými. Aj keď, tieto boli tiež dosť strašidelné. Hovorí sa tomu „Mesto lásky“ ale ja si nemyslím že by tu láska bola nejako udržovaná. Áno, všade vidíte dvojice, či už dvoch pohlaví alebo nie, ale to je asi tak všetko. Tu sa stalo veľa zlých vecí. Asi mám smolu na Paríž. Pre mňa to je iba „Problémové miesto na problémy“ a tak to aj ostane. Stále ubytovaná v nejakom hoteli ktorý ani vlastne nestojí za reč. Mám tu všetko čo potrebujem. Keď sem idem, vždy si kúpim v malom obchodíku kúsok od veže malú Eiffelovečku. Verte že mám na poličke už pár desiatok zlatých, strieborných aj medených kusov. Dokonca jednu ružovú a jednu krikľavo zelenú. Ani neviem že tu som tak často. Možno by bolo lepšie nájsť si útechu na problémy niekde v Británii a nejazdiť stále sem. Alebo by pomohlo keby som sa zvrela niekde sama na dlhú dobu. Ako v tom filme kde žijú pod zemou lebo si myslia že vypukla vojna ale iba havarovalo lietadlo. Majú tam jedlo na množstvo rokov, improvizovanú školu, elektriku, vodu. Nespomeniem si na meno, bezvýznamné veci zapomínam aj keď pre mňa sú významné moc a tým nemyslím ten film. Ale všetko.

Práve sedím na schodíku na nejakom neznámom námestí, aspoň pre mňa neznámom. Nie sú tu nikde pouličné stánky s kabelkami ParisParisParisParis takže bezvýznamné námestie. Pozerám sa na reštauráciu priamo predo mnou. Vidím dvoch mužov. Zrejme obchodné stretnutie. Obaja sa smejú. Prskajú na trojfarebné špagety ktoré mal každý z nich pred sebou a rozprávajú si vtipné historky. Jeden má blankytnú kravatu pripnutú sponkou ku košeli a práve si na ňu kvapol omáčku s kúskom paradajky. Pokrčím nos. Nenávidím paradajky. Chlapík sa však stále smeje a horlivo rozpráva ďalej. Kolega s obrovským nosom len prikyvuje a natáča zopár špagiet na vidličku. Pousmejem sa a zdvihnem sa zo zeme. Oprášim si nohavice a stiahnem sveter a tričko nižšie aby som nemala holé kríže. Naposledy sa obzriem do reštaurácie a so sklopenou hlavou sa odchádzam do víru veľkomesta.

Zakotvím v malej reštaurácii niekde v meste a úpenlivo hľadám tú jedinú osobu. Keď zazriem tie nohy v kanadách ako visia zo sedačky a podupajú si do rytmu hudby, pousmejem sa. Idem ku stolu u okna s výhľadom na parčík. Posadím sa na červenú umelú kožu, ktorou je sedačka potiahnutá a kabelku odkladám vedľa seba. Usmejem sa na osobu predo mnou a vyzliekam si sveter. „Ahoj“ zašepkám a zahrniem si prameň vlasov za ucho. Zayn mi pozdrav opätuje a pýta sa, ako sa mi darí. „Poznáš ma až moc dobre na takéto otázky,“ odpovedám mu a objednávam si u čašníka klasické fusilli so špenátom a k tomu to správne víno. Oblizujem si pery a pripravujem svoju myseľ na otázky a tie zradné odpovedi. Pozeráme si zaujato do očí a snažíme sa vyčítať myšlienkové pochody toho druhého. Prehodím si nohu cez nohu aby som konečne odtrhla zrak a chválim Zaynovi jeho svieži vzhľad. „Keď som ťa naposledy videla bol si zdrogovaný a celkom na dne. Gratulujem ti k zmene. Aj ja by som si priala takú vôľu.“ Poďakovala som čašníkovi za víno a hneď som si odpila. „Nebudeme sa rozprávať o minulosti. Tvoja nie je tiež celkom čistá.“ Zužuje oči a na perách sa mu objavuje strohý úškľabok. Ako vždy keď provokuje. Poznám ho tak dobre. Samoľúbo sa usmejem a kmitnem obočím hore. Zasmeje sa a obracia zrak do už dávno preštudovaného jedálneho lístku. „Prečo si ma chcel vidieť Zayn? Čo sa s tebou stalo za tie štyri roky, hm?“ Podkladám si rukami tvár a zameriam sa na tú jeho. Črty mu zvýraznili a trochu pribral. Zostarol. Zmúdrel. Kto vie. „Potreboval so ťa vidieť. Vtedy si ma opustila ale ja viem, že právom. Nechcem po tebe ospravedlnenie alebo niečo podobné.“ „Tak čo chceš Zayn? Prečo ma chceš zatiahnuť späť do tejto sračky?“ Snažím sa šepkať aby sa ostatný hostia nezaujímali o náš rozhovor. „Ja som ťa do žiadnej sračky nedostal! To ty sama! Nesťažuj si u mňa!“ Čašník mi nesie cestoviny a obaja na moment stíchneme. Vďačne sa usmejem na čašníka a Zayn nervózne šúpe nohami pod stolom. Zapichnem vidličku do cestovín a snažím sa ignorovať to, čo povedal. Chvíľu sa snažím jesť ale náhle vidličku prudko odkladám, možno až hádžem o stôl a naštvane sa na neho pozriem. „Kurva a čo si myslíš? Čo si myslíš o sebe?! Že si sem ja len tak nahupkám a budeme sa rozprávať ako starý známi? Zmýlil si sa Zayn. Ja už v tomto nejdem.“ Dopíjam víno a pozriem sa von oknom. „Prečo si odišla?“ Cítim v jeho hlase úzkosť? Bolesť a strach? „Pýtaš sa ma prečo som odišla?!“ vyletím na neho a v jeho očiach vidím štipku strachu. „Presne to sa ťa pýtam,“ odpovie pevným hlasom. Zahryznem si do pery a krútim hlavou. „Chcela som utiecť! Od všetkého! Od tvojich bitiek a problémov s drogami. Od tvojich blbých priateľov! Nechcela som tu po zvyšok života skysnúť Zayn! Pochop ma! Zapliesť sa do tvojich problémov bolo najväčšie svinstvo! Mala som odísť už skôr a nie ti pomáhať. Až keď som zistila aký si hajzel tak som to celé pochopila!“ Rukami sa držím stola aby som mu nevyškriabala oči. Nemá na to odpoveď. Len na prázdno otvára ústa a snaží sa prísť na správne slová. Tu žiadne netreba. „Teraz chceš aby som sa ťa žiadal o odpustenie a plazil sa ti pri nohách? Ospravedlňoval sa?“ Obzrie sa okolo a prezerá si reštauráciu. Rýchlo sa otočí ku mne a zarýva sa hlboko do mojich očí. „Neprosím ťa o nič. Nechcem od teba nič len pokoj.“ Snažím sa hovoriť pokojne a jem zvyšok cestovín. „Nezmenila si sa Wiollet.“ Aká dedukčná odpoveď. Tlieskam ti Zayn. „Nie Zayn. Zmenila som sa viac, než si myslíš. Nevieš čo sa za tie roky so mnou stalo.“ Dojedám jedlo a utriem si pery žltým obrúskom. „To si myslíš ty.“ „Nemyslím si to. Ja to do riti viem!“ Otváram kabelku a hádžem na stôl zopár euro. Schmatnem sveter a rýchlim krokom odchádzam z poloprázdnej reštaurácie. Zayn ide za mnou. Aké nečakané. „Wiollete! Kurva tak počkaj!“ Zastaví predo mnou a rukou mi stisne rameno. „Nedotýkaj sa ma! Nechcem ťa už vidieť!“ Mykám plecom a jeho ruka sa spočinie popri jeho tele. Naštvane sa pozeráme vzájomne do očí a ja napínam čeľusť. Pevne držím zuby u seba. Zayn si prezerá moje pery a vrhá sa na ich získanie. Drží si moju hlavu v jeho veľkých rukách. Päsťami mu udieram do hrudi až sa nakoniec odťahuje. „Si idiot Zayn! Nenávidím ťa! Nechaj ma ísť! Nikdy ma nehľadaj prosím! Nechcem sa vracať do minulosti. Stalo sa toho moc zlého. Začal mi nový život nenechaj ma...“ rozvzlykám sa a slzy mi stekajú po lícach. Zayn ma bez čakania objíme a ja zaborím tvár do jeho bundy. „Wiollete...nechcem ti ublížiť.“ Začína ma hladkať po vlasoch a šepká mi slová do ucha. „Je mi to tak hrozne ľúto Wi. Nechcem ti ublížiť. Prosím ostaň. Stále ku tebe niečo cítim Wi.“ „Ale ja k tebe už nie Zayn.“ Odťahujem sa a pozriem sa do zamračeného neba aby mi slzy stiekli späť do očí. „Neklam samú seba prosím ťa! Milujem ťa Wiollete. Stále to vo mne je a je jedno s kým všetkým som za tú dobu bol. Nedokážem sa vzdať týchto pocitov. Nemiloval som ťa len vďaka drogám Wi. Bolo to skutočné a stále je.“ V jeho očiach sa lesknú slzy a ja zhlboka dýcham. Môj dych je počuť na metre. „Ty si myslíš, že som ťa milovala len naoko? Nebuď kontroverzný prosím ťa! Milovala som ťa viac než kohokoľvek za môj život ale všetko si kurva pokazil ty hajzel!“ Strčím do neho ale stojí na mieste ako skala. Rozplačem sa ešte viacej a slzy si utieram rukávmi. „Predpokladám, že sa to už nedá napraviť.“ Skleslo sa pozrie do zeme a spustí sa mu slza a hneď druhá. „Predpokladáš dobre Zayn. Naša láska bola dokonalá aj keď s veľa problémami. Ale bola, už nie je. A nebude. Musíš sa s tým zmieriť Zayn. Dostaň sa z toho a už ma nekontaktuj prosím. Len si pamätaj, že som ťa milovala, stála za tebou a dala ti všetko.“ Položím mu ruku na rameno a pozriem sa mu do uslzených očí. Len nasucho prehltne. Nadýchnem sa a obliznem si vrchnú peru. „Bol si pre mňa všetko Zayn. Nechala som svoju rodinu trpieť a to už sa znova nestane. Zabudni na mňa. Zabudni na spomienky. Zabudni ako si ma miloval.“ „Stále ťa milujem!“ „Nie Zayn. Nemiluješ. Priznaj si to. Zlomila som ti srdce. Som sviňa. Zabudni na lásku, ktorá bola medzi nami. Vymaž si ma z hlavy.“ Posledné slová šepkám a približujem sa k nemu. Dám mu posledný bozk na slané pery od sĺz a prejdem mu dlaňou po tvári. „Zabudni...“ Šepkám mu do ucha a v zapätí odchádzam smerom za jeho chrbát. Neotáčam sa pretože viem, čo by som videla. Stojí ako prikovaný a tiež sa neotáča. Keby sa niekto otočil, označil by sa ako slabší a to ani jeden z nás nechcel. Slabší prehráva ale túto hru už sme prehrali raz, netreba to znova. Navliekam si na seba sveter a mierim k Eiffelovej veži. Prechádzam okolo a pozerám sa na jej vrchol. Spomínam si na chvíle, keď ma Zayn pred rokmi nútil ísť bližšie k plôtiku aby som videla celé mesto. Verila som mu a pozrela som sa. Najkrajší výhľad to vtedy bol. Vytrácam sa do suvenírového obchodíku a prechádzam si police s vežičkami všetkých veľkostí. Zastavím u jednej väčšej červenej, asi takej veľkej ako moja dlaň. Beriem ju do pravej ruky a prezerám si ju. Jednu nožičku má obitú od neslušných turistov. Aj cez to si ju beriem a podávam predavačke peniaze do rúk. Ani sa na ňu nepozriem. Prekladám si vežu v rukách a prejdem prstom po malej škode. Bola to škoda, ktorá sem patrí a je na pravom mieste. Uvedomujem si, že táto vežička bude posledná v mojej zbierke. Už sa sem nevrátim, nikdy. Prebehujem cestu a zastavujem si taxi. Vežičku držím v pevne v ruke a hovorím taxikárovi, nech ma dovezie na letisko. Môj let do Londýna je konečná zastávka. Ventil, ktorým konečne utečiem. Strany sa prehodili a ja sa vraciam domov. Cez okienko taxíka sa pozerám na mihanie mesta. Zahliadnem tam chlapca, ktorého som kedysi milovala a som si istá, že tam nestál naozaj. Že sa mi to len zdalo, určite. Zosuniem sa po sedadle a zabudnem. Tak, ako som to diktovala jemu. Ale až teraz som pochopila, aké to je ťažké.                    

Teraz som to dopísala o 2:50. Strašne sa mi to páči a označujem to za jedno z najlepších diel, čo som napísala. Neviem o čom to je a polku, tu bez Zayna, som napísala už pred Vianocami. Preberte si to ako chcete a zanechajte komentár :) budem rada -Cath xx btw písala som poprvýkrát v tomto čase :D